Etnokultúrne špecifiká v slovenskej a čínskej rozprávke--III.

Autor: Čínske dievča-Chen Lidka Liang 梁晨 | 5.4.2011 o 8:06 | (upravené 5.4.2011 o 8:26) Karma článku: 7,55 | Prečítané:  1556x

Tu je pokračovanie diplomovky. V tejto časti uveďme pár príkladov čínskych starých "rozorávok", ktoré boli pôvodne napísané klasickou čínštinou.

 

1.3 Charakteristika starej čínskej ľudovej slovesnosti

1.3.1 Typologická charakteristika čínštiny

Čínština patrí k polysyntetickému morfologickému jazykovému typu, a teda v gramatike nemá ohýbanie (skloňovanie a časovanie), a zároveň sa v nej nepoužíva fonetické písmo typu latinky ale ideografické čínske znaky. Každý znak je vyjadrením jednej morfémy. Pri vytvorení vety hrajú dôležitú rolu sémantika a slovosled. Najvýstižnejšou charakteristikou starej čínštiny je jej stručnosť. U nás sa takto stereotypne vyjadrujú o ideálnej úrovni starej čínštiny : „vyslovené slovo má hranice, ale jeho čínsky znak je bezhraničný“. Starí čínski literáti zbožňovali práve tú tzv. zahmlenú krásu v napísanom literárnom texte. Už na prvý pohľad to môžeme zistiť z rôznej dĺžky nižšie uvedených troch ukážok.

STARÉ ČÍNSKE FILOZOFICKÉ BÁJE

Stará čínska „rozprávka“ má obvykle len nejakú desiatku znakov, no ukrýva v nich bohatý zmysel a životnú filozofiu. V každom príbehu tu autor (rozprávač) vnáša do poslucháčovej mysle čosi ako „iskru“ – osvietenie, aby sa čitateľ poučil, nech podobné hlúposti neopakuje vo svojom skutočnom živote. Ale nasledujúci príbeh zároveň prezradí aj jednu veľmi klasickú čínsku filozofickú otázku: tzv. princíp jin-jangovej premeny, čiže otázku nehybnosti a dynamickosti v živote. Autor tu ironizuje človeka z Čchu, ktorý nechápe, že všetko na svete je v každej chvíli v neustálom pohybe, ktorý je večný a nemennosť sveta je teda iba relatívna.

Úryvok A. Kvôli meču doškriabať loď (《刻舟求剑》)[1]

Pôvodný text v starej čínštine:

楚人有涉江者,其剑自舟中坠于水,遽契其舟,曰:"是吾剑之所从坠。"舟止,从其所契者入水求之。舟已行矣,而剑不行,求剑若此,不亦惑乎!

Prepis textu do modernej čínštiny:

有个楚国人乘船渡江,一不小心,把佩带的剑掉进了江里。他急忙在船沿上刻上一个记号,说:"我的剑就是从这儿掉下去的。"船靠岸后,这个人顺着船沿上刻的记号下水去找剑,但找了半天也没有找到。船已经走了很远,而剑还在原来的地方。用刻舟求剑的办法来找剑,不是很糊涂吗?

Preklad textu do slovenčiny:

Kedysi dávno žil akýsi človek, pôvodom z krajiny Čchu. Jedného dňa cestoval loďou cez rieku. Z neopatrnosti mu padol do rieky meč. Muž ihneď nožom vyryl do boku lode znak a povedal: „ môj meč padol do rieky presne z tohto miesta.“ Kým sa dostala loď na druhý breh rieky, podľa vyrytého znaku šiel do vody hľadať svoj meč, ale darmo ho chcel nájsť pod trupom lode stojacej pri brehu. Meč zostal tam, kde padol do rieky, a loď dávno odplávala preč. Nie je to hlúpe, že si takýmto spôsobom hľadá svoj meč?

Z hľadiska literárnej teórie má pôvodný text v čínštine iba 53 slov-znakov, no obsahuje všetky tri potrebné časti svojho sujetu: úvod do situácie, čiže expozíciu – nejaký človek cestuje s ostatnými loďou cez rieku; ďalej nasleduje zauzlenie – náhodne mu pritom spadne do vody meč a on vyryje na tom mieste do lode znak; a napokon zakončenie – meč sa mu napriek jeho „duchaprítomnosti“ nepodarilo nájsť. Literárne dielo v starej čínštine je veľmi stručné a krátke, no obsahuje veľmi hlbokú myšlienku. Dá sa povedať, čím stručnejší text s hlbšou myšlienkou, tým je dielo majstrovskejšie.

Ak porovnáme z hľadiska morfológie starú čínštinu s modernou, používajú sa v nej iba prepozície. Napríklad v pôvodnom texte sa tam nepoužili nijaké iné gramatické ukazovatele iba tieto predložky: - z,于 - od,从od,入- do. V starej čínštine neexistovali napr. zvratné zámená sa alebo seba a veta sa tvorila iba pomocou presného slovosledu a prepozícií. Druhý veľký rozdiel medzi starou a modernou čínštinou je v slovesách. Z pôvodného textu teraz vyberieme slovesá v starej čínštine a v uvedenej tabuľke uvidíme, ako sa každé sloveso píše v modernej čínštine. (Ešte jedna malá poznámka: nie všetky slovesá v starej čínštine musia byť nutne v modernej čínštine archaizmy. Naopak, niektoré sa ešte stále používajú, no ich významy sú už odlišné.

(Tabuľka č.1: Zmena lexikálneho vźynamu v starej a moernej čínštine)

Význam

Stará čínština

Moderná čínština

prejsť riekou

涉江

渡江,过河

spadnúť

掉落

vyrýbať

…… 刻记号

zastaviť

靠岸停泊

ísť za...

去拿、取

premiestniť sa

开动,起航

Teraz sa vráťme k textu bájky. Ten človek je ľuďom na smiech, pretože nehľadal svoj meč ihneď ako spadol do vody, ale počkal, až kým prídu na breh. Tam už to miesto pod loďou, samozrejme, nie je to, kam spadol meč do vody. Príbeh je krátky a zrozumiteľný, všetci čitatelia mu veľmi ľahko porozumejú bez ohľadu na vek. To je čaro starých čínskych bájok. A to štvorznakové spojenie Kche čou čchiou ťien ( 刻舟求剑) v názve ironizuje takých ľudí, ktorí nevidia v živote dynamickosť pohybu a omylom si myslia, že svet je statický a nič sa v ňom v skutočnosti nehýbe. Dodnes sa toto štvorznakové prirovnanie z názvu tohto starého príbehu používa v modernej čínštine ako porekadlo, no už len málo ľudí pritom vníma, že nám takúto vtipnú duševnú hodnotu zanechali naši čínski predkovia pred 2000 rokmi.

HISTORICKÉ PRÍBEHY

Jazyk tu nadviazal na starú pôvodnú literárnu čínštinu. Dĺžka príbehu zostávala krátka a stručná. Rozprávka obsahom svojich tém vštepovala do ľudských myslí medziiným aj kritiku prehnanej patriarchálnej ideológie. V histórii feudálnej Číny boli vždy muži dominantní. Človek musel v spoločnosti poslúchať cisára, deti v rodine otca a ženy svojho manžela. Autorova pozornosť sa tu preto zameriava na tému správnosti spoločenských a rodinných vzťahov. Uvedený príbeh z čínskej literatúry pochádza z 5. storočia nášho letopočtu, ktorý o bratoch bol prevzatý aj v iných historických dokumentoch.

Úryvok B: Báseň na sedem krokov《七步成诗》[2]

Pôvodný text v starej čínštine:

文帝尝令东阿王七步中作诗,不成者行 ;应声便为诗曰:煮豆持作羹,漉菽以为汁;萁在釜下燃,豆在釜中泣;本自同根生,相煎何太急!帝深有惭色。

Preklad do modernej čínštiny:

文帝曹丕下令让东王曹植在七步之内作诗一首,否则废黜流放。他的弟弟略微沉吟,当即作诗:“煮豆燃豆萁,豆在釜中泣;本是同根生,相煎何太急!”文帝听了,感到非常惭愧。

Preklad do slovenčiny:

Cisár Cchao Pchi a knieža z východnej časti ríše Cchao Č´ sú bratia. Cisár Cchao Pchi sa však obáva, že jeho mladší brat Cchao Č´ je múdrejší, a teda by mohol ohroziť trón. Preto ho chce poslať do vyhnanstva. Nemá však na to dôvod. Jedného dňa mu prikáže, aby vytvoril báseň na tému „Bratia“ v priebehu siedmich krokov, inak musí okamžite odísť z cisárskeho mesta. Jeho mladší brat sa na chvíľu zamyslí a skôr než prejde sedem krokov, zarecituje: „Varí sa hrášok v hrnci, kým pod ním pália struky a potichu pritom plače; ,Z jedného koreňa sme vyrástli, tak prečo ma tu ohňom zabíjate?!´ Len čo cisár začul túto báseň, nesmierne sa zahanbil a odvtedy sa začal voči svojmu mladšiemu bratovi už dobre správať.

Tá báseň o hrášku sa skladá iba z 20-tich čínskych znakov, avšak v čitateľoch vyvoláva sympatie voči tomu, aké je to smutné, keď o slávu a o trón bojujú v živote vlastní bratia i napriek svojmu pokrvnému spojeniu. V tom príbehu cisára Cchao Pchiho dojme táto bratova báseň a opäť v ňom zahorí rodinná láska k svojmu mladšiemu bratovi. Ešte aj dnes sú tieto verše citované v rozhovoroch medzi ľuďmi a ten príbeh je pre nich poučením, že sa vlastní súrodenci majú mať radi a vážiť si jeden druhého.

Aj v slovenskej ľudovej rozprávke sa často objavuje takáto téma dobrých vzťahov medzi súrodencami a medzi vlastnou rodinou. Niektoré rozprávky dokonca podávajú názorné príklady toho, aké je to odporné, ak si vlastní bratia robia medzi sebou zle a ak rodina nežije v harmónii. Napríklad v rozprávke Pani Mačička: – jeden boháč mal troch synov. Dvaja starší si o sebe myslia, že sú múdri, a toho tretieho majú za sprostáčika. Boháč sa nevie rozhodnúť, ako má medzi nich rozdeliť majetok. Dá im preto tri úlohy, jednu ťažšiu od druhej. Chce tým svojich synov vyskúšať, kto je z nich najlepší. Starší bratia robia pritom všetko možné, aby sa ten najmladší nedostal do cieľa. Z tejto časti rozprávky cítime, že starší bratia sú veľmi sebeckí a čudujeme sa, ako je to možné, že z jedných rodičov vyrástli traja bratia, ktorí majú takú odlišnú povahu i charaktery. V slovenskej rozprávke však vždy býva šťastný koniec, a tak nakoniec „najmladší brat prepáčil svojim zlým bratom, nechá im celý otcov majetok a sám odchádza so svojou krásnou princeznou na zámok, kam si so sebou berie aj svojho otca.“

Ba aj vloženie piesne či básne do prozaickej rozprávky nachádzame aj v slovenských ľudových rozprávkach, „v ktorých zisťujeme, že pieseň alebo rytmizované časti plnia ešte významnejšiu funkciu.“ [3] Podobne aj ten čínsky príbeh je pomerne krátky, ale aj keď v ňom prevláda prozaický opis, váha príbehu spočíva práve v peveckej vložke – v básni-piesni.

Uveďme ešte ďalšie príklady zo starej slovenskej ľudovej rozprávky:

„Na čertovej svadbe si čerti vo vzduchu hvízdali:

Ženi sa soplinos, berie sebe soplinosku.

Budeme večerať kmínovú polievku.

Bola svadba, bola v našej ohrade.

Ten náš starý Jano sedí na reťaze.

Čaká, čaká tú našu mladuchu, a snáď je to ona, richtárova Hana.“

V slovenskej rozprávke sa určitá časť opakuje dva alebo trikrát, je to dominantná črta európskej rozprávky. Opakovaním umocňuje moralizujúcu tendenciu príbehu. Venujeme sa tejto téme v kapitole venovanej porovnaniu moderných čínskych a slovenských rozprávok.



[1] Jár a jeseň Lueovcov (《吕氏春秋》) (pred.n.l. 221)

 

[2] Nové rozprávanie medzi nebom a zemou (《世说新语》)(r. 420-581)

 

[3] Slovenské ľudové rozprávky (3 zväzky), Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava: 2004.s.653.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?