Môj prvý pokús prekladu čínskej rozprávky pre slovenské deti --- Múdry princ Čong Cao

Autor: Čínske dievča-Chen Lidka Liang 梁晨 | 23.6.2014 o 15:40 | (upravené 23.6.2014 o 15:47) Karma článku: 10,12 | Prečítané:  1642x

     Milé deti, ak nemáte veľkú váhu, ako by ste vedeli zistiť, koľko váži slon? Ak krásny bažant nemá náladu ukazovať svoje perie, čo by ste urobili, aby veselo tancoval?      Dnes vám porozprávam o mladom princovi Čong Caoovi, ktorý žil pred 1800 rokmi na severe Číny. Nebol však obyčajným chlapcom. Nielen preto, že jeho otec bol  významným politikom, panovníkom a básnikom, ktorého meno poznal mnoho storočí skoro každý Číňan, ale hlavne preto, že Čong Cao sa preslávil svojou múdrosťou a láskavosťou už ako desaťročný chlapec. Ľudia ho za jeho života považovali za zázračné dieťa.

Panovník a otec Cao Cao často dostával nezvyčajné a vzácne dary. Raz mu z južnej krajiny venovali dvoch slonov. Viete, že v Číne pôvodne slony nežili? Z tohto dôvodu boli vtedy pre ľudí tak špeciálne, možno ako je dnes pre nás medvedík panda. Kráľ Cao Cao sa darom veľmi potešil. Hneď zavolal ku slonom aj svojich synov. Zrazu mu niečo napadlo a opýtal sa všetkých prítomných: „Kto z vás vie, aký je slon ťažký?“ 

    Ministri a poradcovia sa pozreli jeden na druhého, ale nevedeli sa vôbec vynájsť a panovníkovi správne odpovedať. Jeden sa osmelil: „Kde na svete by sme mohli zohnať také veľké váhy, aby sme nimi mohli slonov odvážiť?“ 

    Druhý sa pokúšal: „Zabime slona, rozdelíme jeho telo na menšie časti, a tak by sme ho mohli postupne odvážiť.“ Táto myšlienka je síce v teórii uskutočniteľná, ale povedzte, kto by sa odvážil zabiť dar, slona panovníka? Cao Cao sa veru na takú hlúpu odpoveď nahneval. 

    Malý Čong Cao vtedy práve stál pri slonovi a s úsmevom povedal: „Otec, ja viem ako je možné odvážiť tohto slona. Prosím, dajte mi malú loď a niekoľko veľkých kameňov.“

    Caocao bol zvedavý, aký nápad vyrástol v hlave synčeka a pokynul služobníctvu, aby nachystali všetko potrebné a zobrali slony k brehom jazera. 

    Čong Cao vyzeral veľmi sebaisto. Postavil sa na breh jazera a pokynul: „Zoberte slona na loď.“ V tej chvíli všetci prítomní dvorania zabudli dýchať od zvedavosti a s veľkými očami pozerali na toto divadlo. Prečo musí ísť slon do loďky?

    Veľký slon pomaly nastúpil do malej loďky, tú jeho tučné telo stlačilo hlboko pod hladinu vody. Čong Cao počkal, kým sa hladina vody upokojila a keď sa už loď nehýbala, nožom vyryl na boku lode čiaru, kopírujúcu priamo hladinu vody. Potom s úsmevom zakričal na služobníctvo: „No dobre, zoberte slona z lode preč a prineste sem tie veľké kamene.“

    Sluhovia s námahou prenášali ťažké kamene do loďky. Ministri a poradcovia si potichu začali navzájom šepkať do ucha jeden druhému, čo to všetko znamená. Nik nemohol uhádnuť, prečo Čong Cao dal do lode slona, a hneď nato kamene bez slona. 

    Ako kamene jeden po druhom nakladali, loďka opäť postupne klesala na hladine. Zrazu Čong Cao skríkol: „Stačí!“

    Malý chlapec od nadšenia kýval rukami a zvolal: „Už netreba klásť ďalšie kamene. Teraz tieto veľké kamene vyberte z loďky a postupne ich presne odvážte, zrátajte celkovú hmotnosť a výsledné číslo povedzte môjmu oteckovi!“

    Starí ministri ešte stále nechápali. Malý chlapec podišiel k nim a takto im vysvetlil svoje kúzlo: „Videli ste, že som vyryl čiaru na boku loďky keď v nej bol slon?“ 

    „Áno, áno! Vaša výsosť, to sme všetko videli.“ Poradcovia kývali hlavou.

    „Tá čiara na boku loďky znamená, že váha slona stlačila loďku do vody práve do hĺbky tejto čiary. Druhýkrát prikázal, aby položili ťažké kamene do lode dovtedy, kým klesla do vody opäť na úroveň tejto čiary. Znamená to, že váha kameňov sa určite rovná váhe slona. Teraz len stačí odvážiť kamene a budeme vedieť, koľko váži slon. Nie je tak?“

    „Vy ste najmúdrejšia hlava!!! Áno, je to tak!“ Všetci obdivne prikyvovali a chválili, aký je múdry ich mladý princ. Kráľ Cao Cao sa nesmierne potešil múdrosti svojho najmladšieho synčeka a isto si viete predstaviť, ako bol na neho pred všetkými pyšný.

    Inokedy, panovník Cao Cao dostal darom krásneho bažanta, ktorý mal od hlavy po chvost ligotajúce sa pierka. Všetci sa chceli pierka vidieť a čakali, aby tento nádherný bažant im predviedol vtáčie tance. Nanešťastie, akoby bažant nemal na nič náladu. Len sa opieral o klietku, celý čas mal zatvorené oči a nechcelo sa mu ani trochu hýbať.

    Ale kráľ Cao Cao chcel vidieť, ako tancuje bažant a ukazuje svoje farebné perie. Avšak nech sa ho sluhovia akokoľvek  snažili povzbudzovať, bažant nereagoval na nič. 

    „Dáme mu vodu piť!“

    „Nakŕmime ho pšenicou!“

    Ministri ponúkali rôzne nápady. Aj vodu priniesli, aj pšenicu nasypali do klietky, ale pekný bažant stále spal. 

    Cao Cao povedal nahnevane: „To nie je možné, aby bol stále zatvorený v klietke. Nech vyjde von!“

    Sluhovia otvorili dvierka klietky, ale ten ani na voľnom priestranstve nelietal, nekráčal, len sedel na svojom bydielku. Zbytočne sa sluhovia namáhali. Ani netreba vravieť, ako bol kráľ Cao Cao z toho veľmi sklamaný.

    „Vaša výsosť, nie je tento bažant náhodou chorý?“

    „Asi nie je zvyknutý na našu vodu a jedlo.“

    Nik nevedel, ako zobudiť bažanta, preto ho začali kritizovať a nemálo chýbalo, aby ho nenechali zabiť. V tej chvíli vybehol z paláca synček kráľa Čong Cao a svojmu otcovi pošepkal do ucha: „Ja ho dokážem rozveseliť.“

    „Ó? Áno? Tak vyskúšaj.“ Cao Cao bol veľmi zvedavý, čo jeho syn opäť vymyslí.

    Čong Cao pokynul sluhovi, aby položil pred bažanta veľké medené zrkadlo. Bažant zrazu zbadal, že pred ním v zrkadle stojí iný krásny bažant, ktorý vyzeral úplne ako on. Zľakol sa a ihneď sa postavil do pozoru s plne otvorenými krídlami. 

    O chvíľu akoby to ani nebol ten lenivý, ospalý bažant. Skákal pred zrkadlom ako divý, ťukal zobákom na zrkadlo, v ktorom ho jeho obraz samozrejme takisto provokoval a baťant sa veľmi rozhneval a rozohnil! Prítomným dvoranom i služobníctvu sa ani nechcelo veriť, že bažant začal zrazu, znenazdajky tak nadšene skákať pred zrkadlom a ukazovať svoje nádherné pestré pierka. Všetci sa od radosti usmievali. Aj Cao Cao pochválil svojho synčeka: „Aký si múdry!“

 

    Čong Cao bol siedmym synom panovníka Cao Caa a bol aj jeho najobľúbenejším. Ľudia si ho vážili nielen ako zázračné dieťa panovníka, za jeho rozum a múdrosť, ale ho viac obdivovali kvôli jeho veľkému srdcu a láskavosti voči poddaným ľuďom. 

    Kedysi bol zvykom, že v sklade boli uschované vzácne kožené čižmy vojakov. Aj panovník mal v tom v sklade odložené svoje vzácne čižmy. Raz sa stalo, že myši poobhrýzali  čižmy samotného kráľa Cao Caa. Vojak, ktorý mal na starosti sklady, sa nesmierne obával, že dostane prísny trest, keď sa na tento prečin príde. Syn kráľa Čong Cao sa dozvedel o poškodených čižmách svojho otca a povedal vojakovi, aby sa nebál, všetko bude so svojim otcom riešiť on sám.

    Princ si naschvál vyrezal diery do svojho krásneho oblečenia a išiel ku kráľovi: „Otec, myši mi zničili oblečenie! Počul som poveru, že to je zlé znamenie. Ak myš zničí oblečenie niekoho, tak ten stretne nešťastie!“ Cao Cao sa hneď smial a vravel: „Ale veď to je prirodzené, že myš občas zničí látky. Veď sa to často stáva! Nemusíš sa preto báť, že by sa ti niečo zlé prihodilo.“ O chvíľu prišiel vojak k Cao Caovi a povedal mu správu o jeho zničených čižmách. Kráľ si hneď spomenul na Čong Caoa a jeho oblečenie, okamžite pochopil, čo ho bez slov jeho syn požiadal. Panovník neuložil žiaden trest vojakovi a odpustil mu. Odvtedy si svojho najmladšieho syna tajne v srdci ešte viac vážil a dokonca rozmýšľal nad tým, že by určil Čong Caoa ako svojho nástupcu.

    Nanešťastie, mladý princ zomrel v roku 208 nášho letopočtu ako trinásť ročný chlapec. Cao Cao za svojim synom do konca života trpko smútil. Ale naša rozprávka o múdrom princovi sa ešte neskončila.

    Na koniec príbehu si ešte porozprávame trochu, čo sa stalo v Číne po smrti múdreho princa Čong Caa. Keď sa jeho otec, kráľ Cao Cao pobral do nebies,  na trón podľa tradície nastúpil jeho najstarší syn Dži Cao. Nový panovník bol na svojich vlastných bratov veľmi krutý. Obával sa, že niektorý z nich by sa mohol pokúsiť odstrániť ho z trónu a stač sa kráľom: Preto Dži Cao hľadal rôzne zámienky, aby bratov oficiálne vyhnal ďaleko od svojho hlavného mesta a dokonca mimo štátu. Raz  nachystal pre najmúdrejšieho brata, ktorý sa volal Pi Cao, takú úlohu, aby napísal báseň o bratoch a v básni sa nesmelo objaviť slovo brat. Najťažšie bolo to, že Pi Cao len mohol spraviť 7 krokov, a keď dokončil siedmy krok, musel už báseň náhlas recitovať pred pánovníkom. Ak sa mu to nepodarí, príde o život. Skutočne, Pi Caovi sa podarilo vytvoriť v hlave báseň, v ktorej sa ale ako svetlo vo vode tmavej studne trblietal všetok smútok, ktorý privolal najstarší brat ako pánovník obavami o trón a krutosťou pre svojich najbližších bratov. Táto báseň o bratoch je známa ako najsmutnejšia báseň vôbec v čínskej literatúre. 

    Báseň mala taký obsah:

                „Varia sa fazuľôčky horiacimi strukmi,

                   Fazuľôčky plačú zufale v kotli,

                   Z rovnakého koreňa sme sa zrodili,

                  Načo tak nahle nám trpíte do smrti!“

    Báseň dojala ale aj skôr zahanbila krutého najstaršieho brata. V básni struk symbolizuje bezcitného najstaršieho brata a fazuľôčky sú jeho vlastní bratia. Fazuľôčky sú veľmi smutné, že vlastný struk pomáha ohňu, aby uvaril fazuľôčky. Neobjavilo sa slovo brat v tejto básni, ale z všetkých veršov počujeme nevypovedateľný bezmocný a zúfalý krík básníka, ktorý cítil hrozenie smrti. Napriek tomu vyhnal svojho vlastného brata do ďalekej krajiny, a ten strávil zvýšok života pri budhistických knihách.

    Ktovie, keby sa múdry princ Čong Cao dožil dospelosti a nastúpil by na trón po otcovi. Možno by sa zmenila aj celá história Číny?

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?