Tie všetky mená milých čitateľov sú napísané v mojom srdci, navždy. Toľko ľudí mi písalo laskavé reakcie, podporovali ma, aby som pokračovali v slovenčine, aby som stále písala. Pamätám si, ako som sa potešila každou reakciou, snážila som sa odpovedala na každu reakciu, lebo tak si ich vážim, medzi nebeskom a zemou asi len to neuviditeľné púto medzi ľudmi je najvzácnejší a najkrajší dar, čo môžeme dostávať zo života. Toľko slov letelo cez 7400 km zo Slovenska do Pekingu ku mne, aj tie vzácne reakcie z iných krajín od milých Slovákov... Bol neopakovateľný zážitok v mojom živote.
Páčil sa mi tento blog, nielen na ňom som urobila veľa cvičenia na slovenčinu, ale najvzácnejšie pre mňa bolo, že som sa tu zoznamila s Vami, slovenčina nás spájala, naučila som sa veľa od Vás, čo sa neda študovať v škole...usmievam sa, keď sme si tak rozumeli, zároveň ste boli tak milí a láskaví, znešali ste moje všetky chýby a dávali ste mi sebavedomie, že dokážem študovať slovenčinu dobre...
Teraz už sa mi ani nechce pozerať tento blog, akoby už nie bol môj. Nie som slabá v živote, ale každý má ten limit pre srdce, príznam sa, že plačem, že je mi z toho veľmi smutno. Ale veď všetko smutné hneď prejde, potešim sa znova iným krásnym zážitkom v živoze.
Veľmi sa ospravedĺňujem tým, ktorí mi dávali silnú podporu, ktorí mi napisali vzácne reakcie, zvláštne som vďačná tým, ktorí v dobrom mi napisali svoj rozumný názor, čo je iný ako môj. Predsa som z takých reakcií najviac poznala seba, naučila som sa aj pozorovať tento svet z iného pohľadu. Prepáčte mi prosím, že sa už naozaj rozlúčim s Vami. Srdečne Vám ešte raz poviem ĎAKUJEM!!! Prajme Vám veľa šťastia a lásky v živote!
Prepáčte mi prosím, že to je jediný aj posledný prispevok na tomto blogu, na ktorý sa neda reagovať.