3.septembra som musela sa vydať na dlhú cestu na Slovensko, vieš, tam budem dlho študovať. 2.septembra som prišla za tebou a babičkou na rozlúčku, vtedy si bol trošku chorý. Veľmi sme sa báli o Teba, nahovorili sme Ti, aby si išiel do nemocnice prijimať najlepšie liečenie. Tak jasne si pamätám, že som ťa podporovala kým sme zišli po schodoch dolu k autičku. Môj deduško najmilovanejší, tak mi bolo za tebou smútno vtedy, nesmierne som Ti držala palce, aby si sa čoskoro uzdravil. Druhý deň som odletila na Slovensko, vieš, ako som na Teba myslela...
Každý deň som si písala s rodičmi, vždy som sa pýtala o Teba, ako sa máš, či si už zdravý...Ach, ocko a mamička mi raz zvlášť napísali listy, jeden povedal, že už môžeš sám papať, vôbec nepotrebuješ pomôc, a mamička mi však napísala, že potrebuješ nastroj na dýchanie...tak som plakala, tu, sama v tejto malej izbe v ďalekej Bratislave, nič som Ti nemohla robiť, tak som sa bála, že Ťa stratím...ale vždy som počula hlás srdca, že sa určite stretneme, ako vždy vyhráš nad chorobou...deduško, celý život si tak odvážny a smelý, vedela aj verila som, že isto vydržiš na mňa čakať...
Keď som hneď objimala ocka, spýtala som o Tebe...bože, prvýkrát som videla takého plakajúceho ocka...deduško, moje srdce už vôbec nevedelo tlkotať. 29.decembra si ma už pustil, až po mesiac som sa vrátila domov!!! DEDUŠKOOO...zabudol si na tvoju Yayu? Pamätáš si, pred 23 rokmi si ma privítal doma, hneď si mi daroval toto meno YAYA...vyrástla som pri Tebe a babičke, mala som tak nádherné detstvo pri Vás...28.januára 2008 som Ťa po prvýkrát objimala úplne, deduško, nikdy nechcem veriť, že tie kosti si ty...ako je to možné??? Kde si, už tak plačem, prečo ešte neprídes ku mne? Deduškooo, povedz, kde Ťa nájdem znova?...kde? ...
Chcela som skryvať všetky smútky hlboko v srdci, potichučko som sa vrátila naspäť na Slovensko. Mavala som nesmierne silný pocit, že túžim písať o Tebe, ale vôbec som nevedela, kde mám začať...Dnes večer som telefonovala s milou slovenskou tetuškou, opýtala hneď o Tebe, deduško, už som naozaj nemohla udržať slzy, naozaj, aj ja sa tak pýtam, ako sa máš...znova som čítala starý článok na blogu, čo som o Tebe písala...asi až do konca môjho života nemôžem zabudnúť na to, že si na mňa nečakal, vieš, to bude navždy najväčšia bolesť v mojom srdci, môj najnajnajmilovanejší deduško, tak mi chýbaš, Tvoja dušička prišla za mnou na Slovensko? Deduško, na mojej ruke stále cítim tvoju ruku, pamätám tvoju teplučku ruku naveky...