Cesta do Rumunska

Autor: Čínske dievča-Chen Lidka Liang 梁晨 | 11.1.2009 o 10:25 | Karma článku: 13,07 | Prečítané:  4980x

Keď som sedela pri okne v lietadle na ceste z Rumunska na Slovensko, videla som, aké sú úžasné vysoké zasnežené pohorie pod nami, zrazu v tej chvíli mi v ušiach znela známa melódia čínskej pesničky:(dolu je video tejto pesničky)

Pohlad z lietadla nad RumunskomPohlad z lietadla nad RumunskomLidka.L.P

„ Nehovor, že sú zelené hory príliš vysoké, že vietor je taký prudký a silný.

Biele oblaky lietajúce snad veľkolepé pohorie tiež môžu ako posol posielať voňavú lásku a priateľstvo.

Nehovor, že voda sa stále zmení, vlastne je celý čas čistá a pokojná.

Láska je práve ako tečúca voda, nežná, úprimná a priezračná.

Neboj sa, že studený vietor by mohol rozfukať horúcu lásku.

Po tisíce vysokých pohorií a milión riek všade cítiť lásku, ak ona existuje v srdci.

Všetky stretnutia a rozlúčky sú akosi súdené nebies.

Netreba sa sťažovať na život, len nech vysoké

pohorie a priehľadná voda budú svedkom každého tlkotu srdca.


Už dávno som chcela pricestovať do Rumunska, keď som bola ešte študentka na fakulte európskych jazykov našej univerzity v Pekingu. Nie kvôli tomu, že Rumunsko bolo v nedávnejšej histórii náš „ brat plus priateľ “, ani nie kvôli tomu, žeby som cítila k tejto krajine nejaký nevypovedateľný dobrý pocit. Nemám žiaden iný dôvod, len to, že moja najlepšia priateľka na univerzite Alina sa učila rumunčinu, že sa nesmierne zbláznila do Rumunska ako ja do Slovenska. Bolo by mi fantastické, keby som vlastnými očami mohla vidieť malebnú prírodu, poznať tú zem, v ktorej žijú „strašne milí ľudia“- ak môžem požičiať Alinine slová, a som veľmi zvedavá, prečo je Alina tak zamilovaná do nej.

 

Konečne prišla zlatá príležitosť keď mám 24 rokov, vybavila som si letenky a vízum na cestu, to je moja skutočná prvá cesta, čo cestujem úplne sama a budem sa túlať po cudzom meste len s mojim tienom. S jednou batožinou na chrbáte som kývala Slovensku nad oblakmi, nevedela som, čo na mňa počká, keď som sa naučila po rumunsky od Aliny pred 3 rokmi iba štyri praktické frázy : Dobrý deň, Dobrý večer, Dovidenia, Ďakujem a jedno poetické vyjadrenie : Ako mi nesmierne chýbaš! V lietadle som si týchto päť fráz asi stokrát zopokovala, aj keď viem, že nebudem mať komu sladko povedať tú poslednú poetickú vetičku. No, to bola moja jazyková kompetencia v rumunčine, utešila som sa, že je to asi dosť na prežitie v Rumunsku.

PRVÁ LEKCIA

Došla som do Rumunska doobeda, vychádzala som z budovy letiska, ihneď som cítila chladný vzduch, „Oh,pekne!“ Málo ľudí vedelo mi odpovedať po anglicky, tak som sa prechádzala hore dolu v chladnom vetre skoro 500 metrov len pre lístok na autobus. Vtedy som začala absolutne chápať, ako je ťažko pre cudzincov nehovoriacich čínštinu, ktorí cestujú po Číne. Povedala som si, MY GOD, človek vcíti všetko najlepšie vo vlastnej kože, ak v budúcnosti sa ma niekto opýta na ceste v Pekingu, musím byť najmilšia ako viem byť!

DRUHÁ LEKCIA

Alina má veľmi veľa práce, prvý deň sme sa stretli krátko na mieste, kde pracuje. Rozplákala sa ako malé dievčatko, vyčitala sa, že nemôže sa o mňa starať. Bola som avšak už tak spokojná, že po celé dva roky som ju znova videla, a ani sa mi nechcelo veriť, že priamo v Rumunsku. Lúčili sme sa, keď som bola znova sama, pozrela som sa na rušnú širokú ulicu, hlboko som dýchala, musím byť statočná, dalšia úloha je nájsť môj hotel. Krížom kražom som sa v metre pýtala viac ako 10 ľudí, bolo mi už jasné, kde sa nachádza hotel. Ale keď som sa dostala na tú úlicu, kde by mal byť ten hotel, nevedela som ho vôbec nájsť. Za rohom ulice stálo par taxikárov, podľa tvári som poznala, že sú Romovia. Spýtala som sa jedneho staršieho, kde je hotel, priamo mi ukazal, že za ním je JEHO hotel, totiž môj, ktorý som hľadala. MY GOD, je to taký škaredý dom! Tam nie je žiadna recepcia, nie je nikto. Je to tak čudné! Ten starý taxikár chcel ma nasilu zobrat dnu, držal ten papier, na ktorom som písala adresu hotelu, potvrdil mi rukami nohami, že je tento hotel presne môj. Nevedela som, čo mám robiť. Našťastie, že som cvičila Taekwondo na úroveň modrého opaska, dala som jeho ruku od mojej batožiny. Bola som veľmi smutná, asi aj trošku hnevaná na toho taxikára, vošla som do obchodíka potravín. Zavolala som Aline, poprosila som ju, aby zavolala hotelu, kde sa naozaj nachádza, lebo fakt neverím, že je ten škaredý strašný dom je môj hotel. Hneď mi odpovedala Alina, že môj hotel je priamo v centre mesta pri metre, omylom písali na internet tú adresu. Vzdýchla som si, ani chvíľu som už nechcela ostať, utekala som do iného taxíka, cez okno ten starý Rom ešte mi chcel vysvetliť...Zbohom, nikdy už ho nechcem vidieť. Dlho som nad týmto dobrodružstvom rozmýšľala, keď večer som ležala v mäkkej pohodlnej postieli v hoteli, ako môže vôbec existovať taký zlý človek? Ako je to možné???

TRETIA LEKCIA

Moji slovenskí priatelia ma upozorňovali, že v Rumunsku žije strašne veľa Romov, treba si dať veľký pozor na veci. Na Slovensku ako v Košiciach som videla na stanici opitých Romov s malými detmi, o ktoré sa nikto nestará. Všetci vieme, že väčšina Romov žijúcich na Slovensku do nejakej miery sklamali spolocenosť alebo inak povedané, že nesplnili svoju povinnosť v spolocenosti. Nechcú pracovať, vždy čakajú peniaze od vlády a pijú alkohol bez sebaovladania. Predstavila som si, že v Bukurešti uvidím niečo podobné na ulici. Ale ma tak prekvapilo, že celé tri dni som nevidela žiadneho žobraka. Je na ulici veľa Romov, ale všetci pracujú, buď čistia ulicu, alebo predavajú rôzne pečivo alebo noviny. Z toho som bola dojatá, že je to veľmi vzácne, že každý môže mať nejakú prácu, a hlavne prostredníctvom nejakej výchovy zo svojej vôli ľudia sa radi pustia do práce, celá spolocenosť pokojná je základ rozvíjania štátu.

ZÁVER

Ako sa hovorí, že každá skusenosť je dobrá, takisto aj každý výlet má svoj význam. Starí Číňania zbožnujú učenie Konfucia, že z tisíc míl cesty sa človek viac učí ako z tisíc kníh. Slováci tiež hovoria, že raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť. To znamená, že ak človek zažíva niečo vo vlastnej kože, dojmy sú oveľa hlbšie v mysli ako počuť od druhých. Naozaj som mala nádherný pocit, keď som sama kráčala zasneženou ulicou v Bukurešti podvečer, nebol nikto pri mne, dýchala som studený ale vznešený vzduch, s nadšením som pozrela staré budovy po ceste, jeden hlas znel v mojej mysli : Nech vysoké pohorie a priehľadná voda budú svedkom každého tlkotu môjho srdca.

Veľmi veľmi by som chcela srdečne poďakovať všetkým milým priateľom, ktorí sa obavali o mňa, som veľmi povďačná, že toľko starosti ste kvôli mne urobili. Najväčšiu vďaku posielam do vzdialenej krajiny, odtiaľ som cítila nebeskú podporu z lásky a priateľstva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?