Dve ruže v letnej záhrade básní-slovenská MAŠA HAĽAMOVÁ a čínske...

Autor: Čínske dievča-Chen Lidka Liang 梁晨 | 16.12.2009 o 22:54 | Karma článku: 10,99 | Prečítané:  6669x

Keď nám prvýkrát predstavila pani doktorka básne Maše Haľamovej, cítila som k tejto spisovateľke akúsi blízkosť a zároveň aj chvenie v srdci. Báseň z rúk žien znie úplne inak ako od mužov. Možno typická ženská jemnosť v nej hrá veľkú úlohu. Ústredným motívom poetky obyčajne je láska a ľubostný zážitok a v básňach žien tento motív samozrejme nachádzame najčastejšie. Maša Haľamová sa narodila v roku 1908. Pripomenulo mi to výnimočnú čínsku poetku Huiyin Lin, ktorá bola významnou architektkou, ale zároveň bola aj známou svojimi básničkami a žila v tom istom období ako Maša Haľamová. V tejto úlohe by som chcela prezentovať nielen jednu vybranú báseň od Maše Haľamovej, ale aj porovnať dve krásne ružičky - spisovateľky v záhrade literatúry, ktoré prežili rovnakú historickú dobu bez rozdielu toho, z akého národa alebo krajiny pochádzali. 

  „Červený mak je jej druhá zbierka. Zreteľne v nej ubudlo melanchólie a trpkosti zo sklamaní, viac pozornosti a dôvery venuje okolitému svetu a objektívnym životným hodnotám. „[1]

 

Červený mak

 

Pod Tatrami

Kvitne len málo

Kvetov teplého leta.

Pred očami sa rozprestiera tichý obrovský obraz: vysoké hory zasnežené pod belasým nebom, pod nimi leží veľká lúka, kde rastie iba málo kvetov, aj keď už je teplé leto. Ale za týmito slovami cítime predsa trochu sklamania.

Keď slnce vyčarí

Zo skalnej zeme kvet,

Je to milosť.

Poetka pokračuje slovami, akoby maľovala tento obraz: Slniečko nádherne svieti, je to tak milé, keď zbadala, že zo tvrdej zeme vyrástol život. V zemi rozkvitol kvietok, ktorý je symbolom nekonečného života. Neviem prečo, ale úplne rozumiem takému dojatiu a úžasu poetky. Ale niekedy takýto „obyčajný“ pohľad nemôže vyvolávať chvenie v našom vnútri, prečo je to tak? Možno preto, lebo srdce je unavené z iných záležitostí bežného života, akoby stratilo schopnosť cítiť krásu okolo seba. Vždy som obdivovala básnikov, pretože sa zdá, že každý básnik má nesmierne pestré a citlivé vnútro. Len vďaka tomu môže básnik vyjadriť takým jemným spôsobom toľko sentimentálnych a ľudských citov.

 

Pod mojím oblokom

Rozkvitol rudý mak.

Symbol a hosť.

Ako filmár, ktorý drží v ruke kameru, poetka pomaly priblížila záber kamery na novorozkvitnutý mak pod svojím oknom. Skoro každý vie, že mak má takú červenú farbu, ktorá sa nedá ani slovami opísať, v svetle slnka je azda najsýtejšou červenou farbou.  Vieme si predstaviť, ako tá žiariaca farba kvetu potešila poetku. Pre ňu je zároveň kvet symbol, ktorý niečo znamenal.

 

Snáď vykvitol z krvi,

Snáď z lásky.

Nikomu nedám ho skmásať.

Ten mak je úžasnej červenej farby, pripomína krv. A predsa červená farba je aj symbol života, lásky a všetkej pozitívnej energie. Poetka si ho nesmierne váži, chce ho pekne ochrániť pred inými, nesmie mu nikto uškodiť.

 

Podvečer milému

Musím ho ukázať.

Poviem mu:

 

Tu je červený mak,

Čo do rána zvädne,

a ty si lekár.

Asi všade je tak, že o niečo úžasné sa chce človek deliť so svojou milovanou bytosťou. Akoby všetko prezradilo tajomstvo života a lásky u takých ľudí, ktorí citia hlbokú lásku. Neviem prečo, veľmi sa mi páčia tieto verše.  Možno sa autorka bojí o lásku, a slovami, že len milý je lekár, dúfa, že podarí sa mu mak zachrániť, aby do rána nezvädol, tak aj ich láska. Možno ale chce povedať, že ich láska je krátka.

 

Srdce si musíš hlboko schovať

Pred utrpením

a na tvár vsadiť masku.

Priznám sa, ak by sme chceli pochopiť tento verš, museli by sme pozrieť hlboko do života samotnej autorky. Nám však hovorí, že v ich láske je akýsi smútok, utrpenie, ktoré treba prekonať. Tak prosí, aby si nasadili masku pred utrpením, možno voči iným, lebo myslím si, ich láska je čistá, ktorej okolie nerozumie. Prosí ho, aby jej lásku prijal a opätoval jej.

Hľaď dnes mojimi očami,

Pohraj sa s makom červeným

A prijmi moju lásku.

Každý by tej básne rozumel inakšie podľa svojich zážitkov v živote. Mne sa veľmi páči. Je napísané jednoduchými slovami, ktoré avšak vyjadrujú neobyčajný vnútorný svet poetky. Skrýva sa v tej básni krásne ľudské pocity o láske, túžby aj potešenie zo života. Aj obsah má plný význam, dáva nám pozitívny postoj k životu napriek všetkému.

  Ďalej by som chcela predstaviť čínsku poetku, ktorá žila v takom istom období ako Maša Haľamová. Volá sa LIN Huiyin, anglickým menom Phyllis LIN. Narodila sa v roku 1904 a zomrela v roku 1955. Nebola obyčajná žena, od mladých čias začala študovať v Amerike, vyštudovala architektúru na univerzite v Pennsylvánii. Tomuto zamestnaniu sa celý život venovala. Učila architektúru ako profesorka na Univerzite Hsing Hua v Pekingu, ktorá je najstaršou a najlepšou univerzitou v Číne. Bola členkou komisie, ktorá navrhla čínsky štátny znak v roku 1949. Po vzniku ČĽR chodila po Číne  a uskutočňovala výskumy zamerané na ochranu historických pamiatok spolu s  manželom LIANG, ktorý bol významným profesorom odboru architektúry. Jej život nebol dlhý, ale v porovnavaní s tým čo dosiahla a koľko dokázala urobiť vo svojej sfére, bola a ostala navždy vzácnou pre Čínu.

Okrem architektúry LIN napísala aj veľa básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch a novinách. Dolu je uvedená báseň o čase. Po čínsky v nej poetka urobila plynulý rým, to znamená, že sa číta každá krátka veta intenzívne a melodicky. Najťažšie sa prekladá báseň do cudzieho jazyka, lebo v ňom horí plameň živej kultúry, kto by mohol chytiť dušu ohňa? V básňach sa používa aj špeciálny spôsob symbolizmu, ktorý by nebol zrozumiteľný pre ľudí z inej, ďalekej kultúry. Nepokúšam sa prekladať túto báseň, iba ju prepíšem do slovenčiny, verím, že niektoré pocity v celom ľudskom spoločenstve sú spoločné, v hlbokých myšlienkach si ľudia rozumejú iba srdcom, a nie len rečou.

Čas

Ročné obdobia medzi nebom a zemou sa navždy neustále opakujú

Na jar si zanechal smutné červené kvety, ľúčil si sa ľahko a elegantne

Nechcel si sa vrátiť sem s nikým a vzdychnúť nad príchodom jesene

Teraz aj jesenné oblaky a žlté lístky odleteli s vetrom preč

V opustenom širokom svete, ostalo sivé nekonečné nebo

Dôkladná osamelosť, ako znášaš a počúvaš šepkanie chladného vetra?

 

 

Zapadna hora, ukazujem ti prstami s prisahom, zapadnu horu,Nezabudni, dnes ty, ja, cervene listky,

Sme takou najsytenejsou cervenou farbou, ako krv spojeni

Viem, ze moj cas po zemi je iba par kratkych dni, (Vtedy ta poetka uz bola velmi chora z pluc, dokonca aj mlado zmrela z tej choroby)

Ak buduci rok, ty s cervenymi listkami sa znova premenite na ohnik, a ja tu sa neobjavim...

Prosim pridaj vrucny smybol energie nad horu za tebou,

Zapamataj si, ze som kedysi medzi cervenymi listkami

Snazila nechat v srdci vela vela viery, ze byt s tebou navzdy.

 

 

V Číne myslím si je dosť veľa úspešných poetiek, poézia písaná ženami je populárnejšia, ako básne od básnikov z moderných čias. Do tretice by som chcela predstaviť poetku z Taiwanu (Qiong Yao), ktorá patrí k najproduktívnejším poetkám v dnešnej dobe. Napísala vyše 25 románov, každý z nich bol sfilmovaný. Zaoberá sa písaním próz o rôznych druhoch lásky, jej príbehy sú veľmi dojímavé a dajú čitateľom priestor pre vlastné nekonečné predstavy. Pred 20 rokmi uverejnila trilógiu o slivkách, vytvorila v diele aj svoje básne, sú veľmi citlivé a vyvolávajú chvenie srdca. Nasleduje báseň, ktorá je ako predslov celej knihy. Skúsila som ju prepísať do slovenčiny. Stačí iba pozrieť, koľko čínskych znakov je v každom verši, potom si všimneme „preklad“ veršov. Možno získame dojem, že čínsky znak naozaj znie krátko. Ale v skutočnosti môže v sebe nosiť viaceré odlišné významy, ktoré čínski básnici využívajú na vytváranie rýmu a básne.

Trilógia o slivkách

Vo svete červených prachov? boli pobláznení z lásky od predávnych čias[1],

Nesmie sa im vysmiať, že sa zdajú hlupí a zvláštni.

Ak neprežíva studenú veľkú zimu,

Ako môže slivka rozkvetnúť a rozdávať úžasnú vôňu?

Pýtame sa, čo je medzi nebom a zemou láska

Za ktorú si zamilovaní sľubili bez ohľadu na život a smrť

Na svete sa udialo toľko príbehov lásky

Najsmutnejšia je tá trilógia o slivkách

Blíži sa záver celej úlohy. Naposledy by som chcela vyjadriť, že báseň je skutočne piesňou vychádzajúcou priamo z duše, bez ohľadu na to, akým jazykom je napísaná. Verše vyjadrujú jemné úprimné city z hlbokého vnútra človeka, ako semienko vyrastajúc preniká zemou, je to nesmierne krásne. Každý, ktorý vie pociťovať lásku, krásu a vzácnosť v živote svojim nežným srdcom, môže sa z neho stať veľký básnik, ako môj najobľúbenejší slovenský básnik Rúfus. Sú práve aj také ľahké poézie, ktoré boli napísane z apatickej nálady, samozrejme, možno tento štýl má tiež nejaké odborné pomenovanie, avšak neviem obdivovať také básne, z ktorých sa nedá pocítiť žiaden pozitívny postoj. Život je dlhá púť, aj je dlhý boj, treba byť v duše energický každú chvíľu, lebo iba tak je život životom. Dobré básne dávajú ľuďom niečo krásne si domyslieť, prinášajú čerstvý vzduch a silu pre unavené hlavy.

Citíme, že aj dodnes voňajú tieto vzácne poetky ako ruže v záhrade literatúry.



[1] Svet červených prachov je fráza v čínštine, pôvod je od básnika pred 1800 rokmi, znamená vecný svet

 

 

 



[1] PhDr. Jozef Špaček: Literatúra 3.Vydavateľstvo Poľana, s.r.o, Bratislava 2006, s.71

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Milióny na jeho plat? Výskumy ukázali, že Sagan sa oplatí

Tím Bora-Hansgrohe má za sebou prvú sezónu v najvyššej lige. Očakávali sme viac, ale nebolo to zlé, hovorí šéf tímu Ralph Denk.

KOMENTÁRE

Menej rande, alkoholu aj sexu. Súčasná doba predlžuje dospievanie

Vek 25 rokov je akoby 18 z minulosti.


Už ste čítali?