Spoznala som tohto starkého pred siestiami rokmi, vtedy som ešte bola študentka na gymnázii. Bývali sme v tom istom bydlisku. Tento starký bol významným inžinierom Číny. Ked´ sme sa poznali, vtedy práve odišiel do dôchodku. Každý deň po škole, stále som ho videla v parku v našom bydlisku. Niekedy veľa detí sedeli okolo neho a poriadne počuli, ako starký im vysvetliť a odpovedať ťažké otázky z angličtiny. Občas aj ja som išla k nemu. Páčil sa nám všetkým. Postupne sme sa dobre poznali.
Každý starec je tak vzácny, ako kniha, ako histótia. Tento starký tiež mal svoje zvláštne zážitky. Študoval na Qing Hua univerzite v rokoch 1956-1960. ( Tak sa vysloví po slovensky : Cching chua) , ktorá je najvýznamnejšia a najlepšia univerzita v Číne. Všimnite si, vtedy nová Čína bola mladá. Naša krajina vtedy bola veľmi chudobná. Študenti na univerzitách bolo málo, ale oni boli CHRBTICOU Číny, Oni známenali veľa pre budúcnosť Číny. Ako ostatní vynikajúci vlasteneckí študenti, aj on sa úplne venoval svojej krajine. Usilovne sa naučil nie len svoje odbory v škole,ale aj veľa si prečítal. Po skončení školy bol poslaný do Pekingskej univerzity zahraničnej štúdii, aby študoval cudzé jazyky. Iste bol veľmi múdry a bystrý študent, dokonca po škole mohol perfektne rozprávať aj písať po nemecky, po rusky aj po anglicky. (To bol zázrak, lebo činština je úplne iná ako tie európske jazyky, nemame blízke jazykové prostredie.) Neskôr pracoval ako inžinierom a tlmočníkom. Celý život nemal vlastné deti, možno preto, veľmi ľúbil sa hrať s det´mi. Celého seba venoval Čínu, aj ked´ počas rokov 1966 – 1976 zážil svoje najt´ažšie chvíľy života ako väčšina čínskej inteligencie, nikdy neľútoval za svoju mladosť. Iste cítil velmi opústený, zapárkrát som videla, že sám spieva staré ruské pesničky v parku...Bola som jeho najlepsia priateľka medzi všetkymi det´mi. Cítili sme k sebe veľku blízkosť , to bol nádherný pocit pre mňa.
Z času na čas sme sa stretli v parku, veľa sme sa rozprávali, naučil ma angličtinu srdcom, čo to dokáže robiť len najlepši učiteľ na svete. Čim viac ho poznam, tým viac si ho vážim. Ked´ som veľakrát videla žiariacu múdrosť v jeho hnedých očiach, ked´ som veľakrát počula tie nádherné slová a hlboké myšlienky, tak som bola šťastná a vd´ačná. Bolo mi trošku ľúto, že som ho našla tak neskoro. Raz sa ma pýtal, ktorá univerzita ma najviac zaujíma. Povedala som mu, že ja by som chcela študovať na tej istej univerzite ako on sám. Pekinská unverzita zahraničnej štúdii bola univerzita mojich snov. Jemu som tiež vravela, že túžim sa naučiť nemčinu. Milý starký sa usmial, roztopašne mi držal palce, a povedal mi, že veľmi verí,že sa mi to podarí. Potom ako predtým, rozlúčili sme sa veselo.
Čas uteka rýchlo ako voda, ani sa mi nenazdalo, veľké skúšky na univerzitu prišli pred seba. Škola sa končila každý deň veľmi neskoro. Od tej rozlúčky, som už sa s týmto starkým nikdy nestretla. Zima prišla a odišla, celé dni som plávala v mori kníh, akoby svet okolo mňa už neexistoval, ale som veľmi často na neho myslela.
7. a 8. júna roku 2003, s nesmierne veľkou istotou som krásne urobila tie veľké skúšky. Hned´, ked´ som vychádzala z triedy, bolo mi jasné, že Pekingská univerzita zahraničnej štúdii mi už kýva rukou. Ale škoda, že budeme vedieť výsledky skúsok až do konca júna. Veľakrát som si predstavila, aký šťastný bude starký, ked´ počuje dobrú správu odo mňa...Chcela som ho prekvapiť, ale tak som túžila, aby som sa s nim čim skôr podelila o túto vzrušujúcu správu. Tažko mi bolo tak vydržať, išlo mi to ako v lete na saniach.
Konečne, 25.júna doobeda som dostala list a potvrdenie od Pekingskej univerzity zahraničnej štúdii!!! Hned´ som vybehla z domu k starkému.
...
...
Ked´ som videla oznámenie na jeho dverách, prestalo mi dýchať vzduch. Čo, čo sa stalo?... Starký už zomrel...
Ach, už nepamätám, ako som sa vrátila domov bez duše...Ako je to možné, ako je to možné...predo mnou bola úplna tma...Až do teraz ked´ si pomyslím, tak nesmierne ma bolí srdce. Čo znamená večná rozlúčka? Čo to znamená, ked´ už nemôžem niekoho znova vidieť na živo...Zrazu som to všetko chápala, ale zrazu akoby som nič nevedela...To je ale ŠKODA, že nič sa neda robiť, aby sa napravila. Taku bolesť by som nikdy v živote nechcela druhýkrát záživať.
27. júna v ten deň bola posledná rozlúčka. V živote som ešte nikdy nezažila takú veľkú rozlúčku. Nepovedala som mamičke ani ockovi, kam pôjdem, ale s ľud´mi som išla na jeho rozlúčku. Starký tichunko ležkal pred nami, bez úsmevom, akoby spinkal. Vyzeral velmi štíhly, kvôli pľúcnej rakovine. Počula som, že bol chorý na celý rok. Strávil pol roka v nemocnici, sám...Ach, vtedy starký musel pýtať, kde je Lidka...ked´ som si všimla, že to je rozlúčka medzi nebom a zemou, že starkého vidím už naposledy, veľmi som plakala, strašne veľmi. Tak som ľútovala, aj dnes, prečo som k nemu nešla skôr?!
Život vždy tak chodí, nik nevie, aká bude budúcnosť. Tri roky uplynuli, pocas tých troch rokov, veľmi často som na neho spomenula. Verím, že starký sa na mňa vždy usmieva, aj ked´ z d´alky, z nebička. Ked´ sa prechádzam po krásnej škole, ked´ sedím v tichej knižnici, stále cítim, že starký je veľmi bízko. Viem, že bude v mojom srdci navždy...
Milý starký, d´akujem tak veľmi, že si vchádzal do mojich snov, že sme sa stretli aspoň v krajine snov. Mám sa dobre, neboj sa o mňa. Sme spolu, aj ked´ si v nebičku. Milý starký, drž mi palce prosím, aby som vždy bola najlepšia Lidka tak, ako dokážem byť. Aj ja by som chcela, aby som sa venovala našej vlasti svojou múdorst´ou, ako Ty. Milý starký, posielam Ti objatie aj pusinku, prajem Ti veľa šťastia v nebičku...
Ďakujem za pozdrav z neba...
