Ying Taj tam stretla svoju životnú lásku, toho chlapca, ktorý sa volal Liang Šan Bo. Chudiatko Šan Bo už vyrástol do švárneho chlapca. Bol veľmi dobrý študent, tak veľmi usilovný a múdry. Ale vôbec nebol pyšny na seba. Vždy rád pomáhal ostatným. Liang bolo jeho priezvísko, tak ho Ying Taj volala braček Liang. Veľmi obdivoval Ying Taju, no, lebo Ying Taj tiež bola „vynikajúci chlapec-študent“. Často si pomáhali v živote, Šan Bo si ale nikdy nevšimol, že Ying Taj je dievčatko. Mali sa tak veľmi radi, dva mladé srdiečka stále lietali pri sebe. Po škole chodievali na výlety, rozprávali sa pod mesiačikom, spolu sa pripravili na skúšky...ani sa im nenazdalo, tri roky uplynuli. Škola sa skončila, prišiel najvyšší čas, aby sa rozlúčila celá trieda. Po troch rokoch spoločného života, Ying Taj sa hlboko zamilovala do Šan Boa. Pri rozlúčke Ying Taj povedala Šan Boovi, že má sestričku, ktorá vyzerá úplne tak isto ako Ying Taj, nech príde o tri mesiace, aby sa vydala za Šan Boa. To bol ich sľub. Potom sa pobrali domov.
Ked´ boli oddelení, tak často na seba mysleli. O tri mesiace, Šan Bo navstívil Ying Taju. Veľmi sa prekvapil, že stretol jedno prekrásne nádherné dievčatko, „kto je to?“ ...Toto dievčatko bolo také pekné, jemné, jeho hlasok znie ako hudba z nebies. Hned´ porozumel všetkému. To bol jeho „milovaný priateľ „Ying Taj!
Tí dvaja sa tak k sebe hodili, akoby sa narodili pre seba. Po troch rokoch štúdia, čisté puto priateľstva a lásky ich už pevne spojilo. Ich srdiečka len patrili k sebe. Ale v tom okamihu, statkár Džu už sľubil druhému statkárovi Ma, aby sa Ying Taj vydala za jeho syna Ma Wen Cai. Ked´ Šan Bo sa dopočul tú správu, od žialu sa mu krvička pustila z úst . Veľmi ochorel a onedlho zomrel bez slov.
Vtedy v ušku Ying Tajy zaznel známy hlások jej osudového chlapca, pamätala si ich spoločný sľub : „ keby sme nemohli spolu ležkať v jednej postieľke, nech ležme pri sebe v tom istom hrobe!“ Ying Taj bola nesmierne smutná za smrťou Šan Boa, ale navonok vyzerala pokojne. Ocko sa o ňu už neobával, lebo si myslel, že Ying Taj asi už zabudla na toho chudobného chlapca. V ten deň, ked´ mala byť svadba, Ying Taj si obliekla dlhé biele šaty, ale nad nimi mala krásne svetobné červené rúcho. Povedala svojmu ockovi, že pred svatbou pôjde na cintórin k hrobu Šan Boa, to nebola prosba, ale oznámenie. Ocko vedel, že bola tak pevne rozhodnutá, že jej to povolil.
Ked´ Ying Taj sa dostala k hrobu Šan Boa, už ani nemohla ubrániť svoje slzičky, tak smutno plakala, aj vtáčiky to počuli, hned´ mali slzičky na krajíčku. To by bola najväčšia tragédia, že dve zamilované srdiečka sa už nikdy v živote nestretnú, jeden býva v nebičku a druhý ešte žije na zemi...
Blýskalo sa a hned´ sa rozpršalo, ako z krhly. Dala svoje rúcho preč a jej celé biele šaty tancovali vo vetre. Šepkala Šan Boovi, „ Braček Liang, keby si ma ešte ľúbil, prosím otvor hrob, zober ma so sebou!“ Okamžite sa otvoril hrob, z neho vyletel jeden úžasný farebný motýlik, slniečko sa usmievalo cez obláčky, Ying Taj sa tiež premenila na jeden krásny farebný motýlik, hned´ spolu odleteli do vysokej oblohy...
Až doteraz, priezvísko Liang a Džu ľud´om pripomína tú nádhernú lásku Liang Šan Bo a Džu Ying Taj...
Nech všetci zamilovaní na svete budú vidieť len najkrajsi výsledok ich čistej lásky...
