Ešte v Číne, od prvého profesora slovenského jazyka sme trochu počuli, ako sa správajú „Cigáni“ na Slovensku. Viem, že oficiálny názor tohto národa je Rómovia. My sme cudzinci, uprímne musím povedať, že neviem aký tajný význam je skrytý v tých dvoch slovíčkach. Ale radšej ich volám Rómovia. Lebo v rokoch 20- 30 minulého storočia, vtedy Čína zažívala svoju najťažšiu dobu v histórii, následkom krutej vojny Číňania mali slabé zdravie, a nektorí Európania nás volali „ chorí ľudia vo východnej Ázii “ s urážkou. To meno tak dlho pichalo naše srdcia...Preto, nechceli by sme urobiť niekoho smutným kvôli svojej hlúposti. Musíme brať ohľad na city ostatných.
Na strednom Slovensku som sa zoznámila s Dankou, sedemročným rómskym dievčatkom, ktoré žilo vedľa nás. To bola úplna náhoda, že sme sa kamarátili. Možno tým, že som Číňanka, videla som, že bola zvedavá o mne, stala pred bránou a dlho na nás pozrela, ako sme hrali futbal v malej záhrade. Večer ked´ som bola sama, išla som na lavičku, čo je oproti domčeku, kde bývame. To dievčatko tam sedelo, a asi vopred vedelo, že tam pôjdem. Tak sme sa predstavila, bola som veľmi rada, že som spoznala také zvláštne dievčatko. Bola veselá, bezstarostná, ale vyzerala trochu špinavo, vidno, že jej rodičia sa o ňu nestarajú pekne. To bolo neuveriteľné, že sme sa rozprávali veľmi dlho na lavičke pri potoku. Porozprávala som jej, ako vyzerá Peking, čo je tam zaujímavé a pekné podľa mňa, prečo som študovala slovenčinu, obyčajne čo jedávam v škole...rôzne otázky sa ma spýtala, a s veľkou radosťou som jej odpovedala, akoby sme sa poznali už roky. Bola veľmi trpezlivá, možno to ju tiež bavilo hadám, že mi opravila veľa chybičiek v rozhovore. S vd´akou a chuťou aj ja som ju ticho počula, čo je tu zaujímavé, bola ako moja milá sprievodkyňa, sľúbila mi, že ma zoberie na cintorín v tej dedinke, aby som videla čo najviac o jej dedinke.
Ked´ som to všetko rozprávala mojim priateľom, že som dlho bola vonku s tým rómskym dievčatkom, ako som si myslela, reakcie boli iné. Videla som, že v krčme veľa chlapov pije pívko, počula som, že až do hlbokej noci tí opití sa vracajú domov v bezvedomí. A väčšina tých opitých mužov je Rómov. Mám strach z takých chlapov, hlavne opitých. Lebo v ich očiach, čo sú plné krvi, nevidela som žiadnu lásku, úsmev i túžbu na krásny život, naopak, cítila som z tých očiach chlad, ich tvár mi tiež prezradila, že sú beznádejní, zdalo sa mi, že nevedia čo iné robiť ako piť alkohol. Od mojich priateľov som sa dozvedela, že väčšina Rómov nevie pekne pracovať, sú leniví. Dostávajú peniaze od vlády, ale hned´ ich miňajú na alkohol. Sú chudobní, nevedia sa o svoje deti starať, tak nejaké rómske deti robia zlé veci ked´ sú ešte veľmi mladé. Možno ja sa pomýlim, ale mám taký dojem, že Slováci nemajú radi Rómov, alebo všeobecne povedané, že Slováci nemajú dobrý pocit k Rómom. To je pochopiteľné, lebo tí Rómovia bývajú na Slovensku, dostávajú peniaze od slovenskej vlády, ktorá dúfa im pomáhať na živobytie tými peniazmi, ale zdá sa, že si veľmi nevážia to všetko. Po pití alkoholu, často sa bijú, niekedy aj ostatných nevinných ľudí...nejakí Rómovia robili veľa zlých vecí, tak ľudia si nechali taký dojem, že skoro všetci Rómovia sú zlí, neslušní, nenásytní...
Pravdou je však, že nesmieme si udržiavať predsudok po celý čas. Mali by sme sa držať rozumu: to nie je pravda i nie je fér, ked´ nosíme okuliare, ktorými posudzujeme celý národ len podľa správania niekoľkých ľudí z tohto národa.
Videla som, aké nevinné oči má to malé rómske dievčatko, ony sú čisté ako voda z hôr. Aj sa teraz usmievam, ked´ si na ňu spomínam.
Danka ma zobrala k cintorínu, mala som ju pri sebe, cítila som sa v bezpečí a šťastí. Predchádzajúci deň fúkal silný vietor, mnoho umelých kvetov, čo by mali byť na hrobkách, ležalo na lúke.
Danka tichučko ich dala znova na hrobky, tak som bola dojatá! Neviem prečo, vtedy tak by som chcela ju objimať, je naozaj veľmi zlaté dievčatko. Vo vetri sme sedeli pri hrobke jej babičky, porozprávala mi o sebe. Už nemá svojho vlastného ocka, mamička sa vydala znova, bývajú spolu s rodinou druhého ocka. Podľa jej oblečenia, viem si predstaviť, že nikto sa o toto dievčatko nestará srdcom. Každý deň sa hrá s divou mačkou na ulici, ostatné slovenské deti niekedy sa hrajú s ňou, ale rodičia ich deň čo deň ovplyvnili, bohužiaľ, v ich maličkom srdiečku Danka je stále rómske dievča, je zlé.
Držala som ju za ručku ked´ sme sa vrátili domov. Celou cestou bola veselá ako spievajúci vtáčik. Mám ju rada, to je moje šťastie, že sme kamarátky. Neviem, čo sa z Danky stane v budúcnosti. Neodvážim sa na to myslieť, ani neviem popriať, aby Danka vždy bola taká milá a dobručká ako teraz. Ved´ život je vážny, zvláštne ťažký. Pevne verím, deti, ktoré vyrástli v láske, budú mať lásku aj k ostatným ľud´om. Ked´ okolie je chladné, bez lásky, bez pochvály, nepočkajme, že vychádza láskavý človek plný vd´aky z tohto prostredia. Ja mám jeden sen...nech my všetci si vážime jeden druhého ako bratov a sestry, ako rodina. Chladné slová nikdy nepomôžu ľud´om, aby seba poznali zo srdca, aby vedeli, že musia usilovne pracovať...My, Slováci, Číňania, Angličania, Nemci, Japonci...Rómovia, sme rovnakí pod slniečkom, navždy.
